(Prvá časť: Lisa Robertson a jej Počasie)
Sneží. Pri pohľade z okna máš na výber dve možnosti. Ostať alebo ísť. Chvíľu sa snažíš odolať vábeniu, keď sa zrazu pristihneš, ako si na seba obliekaš teplé vrstvy šatstva. Nepresne si spomenieš na verš, že v počasí, ako je toto, musíš byť na strane počasia.
***
V roku 2024 publikuje poľské vydavateľstvo Lokator básnickú zbierku Pogoda, ktorá pôvodne vyšla v roku 2001 pod názvom The Weather (Počasie). Jej autorkou je Lisa Robertson, kanadská poetka, esejistka, prozaička a prekladateľka z francúzskej literatúry a filozofie, autorka, ktorú „je ťažké pochopiť, ale ľahké s pôžitkom čítať“.
Na začiatku je každá viera raj. Poddajné médium. Nie príliš dlhý čas. Vyvolaná priezračnosť. Rozšírenie trhliny. Jemný presun. Zriedkavý a vzácny. Hlboko v honosnom ráne blažené kraje, tvrdé a štíhle. Všedné a zriedkavé. Zvyčajné a striedme. Začni odznova v ríšach atmosféry obklopujúcej tvrdú zem, zemsko-vodný glóbus, ktorý plachtí a spieva, povznesený a krehký. Iskrivý a horúci. Telo a odtieň. Naše oblohy sú vynálezy, trvania, objavy, kvóty, podvrhy, skvelé a veľkolepé. Skvelé a veľkolepé. Svieže a iskrivé. Nebeské a iskrivé. Deň vylieva zo seba priestor, svetločervenú priestrannosť, iskrivú a sviežu. Iskrivú a výdatnú. Iskrivú a sviežu. Perlivú a vlhkú. Hukot a odtieň. Brázdime priestranné polia, úskočné a rýchle cimburia. Iskrivé a strieborné. Stuhy a pády. Sem a tam. Skvelé a veľkolepé. Obloha je komplikovaná a plná chýb a my sa tam hore plavíme neďaleko marhuľového volánu, strmhlavý pád do predsudkov, neďaleko tej mrzutej nafúknutej časti, ktorá sa o chvíľu rozpustí na striebro a hneď na bronz, ale na nič príliš dôležité, narušenie zelenkavého blankytu, slabika, všetci kráčame po páse rozloženého rúna, po rozstrapkanej šnúre, medený buk za hliníkovou katalpou, ktorá celú jar šetrila na tento let, ich vrcholky sú časťou oblohy, ľahký vietor prevracajúci biele spodné strany listov, nové nebo, vyhladená časť vzadu, prevaľovanie. A tak k nebeskému šelestu.
(úryvok básne z časti Pondelok, preklad podľa anglického originálu M. I.)
Vo svojej eseji Správa o úprimnosti autorka o básnickej zbierke Počasie hovorí:
„Zaujíma ma počasie. Koho nie? Na počasie sa vždy pripravujeme. Každý deň pri pohľade na oblohu používame predpovede našich matiek. Podľa toho si vyberáme svoj odev; ako vlajky alebo veterníky. Ale o počasie sa zaujímam aj preto, lebo kultúrne presuny mi ukázali, že počasie je rétorika. Počasie je rétorikou úprimnosti, ktorá sa zhmotňuje v upokojujúcej, familiárnej reči. Používa sa medzi priateľskými neznámymi. Prihováram sa. Krásne ráno. Vy odpovedáte. Hmla sa zdvihla. Teraz sme spoločnosť. Tvrdenie, že neúprimnosť je počasiu cudzia, je presné. Počasie je mýtická rovnováha spoločnosti, ktorá stúpa a klesá v necitlivo intímnych metroch všednosti. Tento rytmus je pre cudzinca nezrozumiteľný. Počas dlhej jazdy taxíkom z letiska si neprítomne začínaš spievať dlhý refrén miesta. Vstupuješ do nového počasia, neznámeho systému úprimnosti. Učíš sa ho na príkladoch. Začínaš sa prispôsobovať, usadzovať; dávať do poriadku; regulovať. Ale v skutočnosti úprimnosť len špehuješ. Skutočné poznanie počasia je vyhradené domácim.“
***
Vyrážaš ešte za poddajnej tmy, iskrivej a sviežej. V aute si naladíš predpoveď počasia. „Ráno možno čakať na celom území prízemné hmly. Po ich zdvihnutí nás čaká krásny slnečný, ale mrazivý deň.“ Začínaš odznova. Začínaš odznova.
mi
